Vernisáž: 28. 10. 2026, 18.00
Kurátorka: Lucia Gavulová
Trvanie výstavy: 29. 10. 2026 – 28. 2. 2027
Sieň C, Hlavná 27, Košice
Na jar tohto roku ma oslovila vizuálna umelkyňa Pavla Sceranková s otázkou, či by som sa nepodujala kurátorovať výstavu jej otca – umelca Petra Sceranku (1955 – 1999) – vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. Peter Sceranka bol vyštudovaný sochár, ktorého tvorba sa paralelne rozvíjala v médiách maľby, kresby, koláže a sochárstva. Intenzívne umelecky pôsobil v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Túto ponuku som prijala s pokorou a radosťou. Nielen pre výnimočné kvality jeho tvorby, ale aj pre afinitu, ktorú pociťujem k rodinnej súdržnosti jeho manželky a štyroch detí – Pavly, Lucie, Zuzany a Matúša Scerankových, ktorí sa všetci venujú umeleckej a kreatívnej činnosti.
Pre výstavu Petra Sceranku vo Východoslovenskej galérii (ďalej len VSG), kde sa jeho samostatná výstava uskutočnila už v roku 2008 (Peter Sceranka, kurátor Vladimír Beskid), je určujúce jej architektonické poňatie. Architektúra je napokon silne prítomným momentom v rodine Scerankových. Okrem syna Matúša sa jej venuje aj Pavla a predovšetkým Petrova manželka Zuzana Sceranková. Pre výstavu vo VSG, ktorá sa koná v úzkom, pozdĺžne orientovanom priestore bez denného svetla, je nosným prvkom drevená konštrukcia hlavy, rozčlenená do série rámov, ktoré sa vznášajú v centrálnej osi miestnosti. „Často premýšľam, ako výstavu uchopiť. Napadol mi obraz, kde je hlava v rezoch z drevených rámov rozprestretá pozdĺž miestnosti, pričom v jednotlivých rezoch/rámoch sú umiestnené aj kresby a malé sošky,“ napísala Pavla v správe z 15. mája 2026. Túto predstavu napokon aj zrealizovala.
S motívom hlavy ako architektonického prvku rodina pracovala už pri výstave V hlavě Petra Sceranky (2022 – 2023) v pražskom komunitnom priestore Olga, kde mala podobu kompaktnej zavesenej formy. V prípade košickej výstavy je hlava rozvinutá do série priestorových rezov, ktoré prechádzajú stredom podlhovastej miestnosti. Konštrukcia je otvorená a priechodná. Túto otvorenosť možno vnímať aj ako odkaz na skutočnosť, že práca Petra Sceranku nie je celkom uzavretá. Nielen preto, že jeho život sa predčasne skončil, ale aj preto, že jeho tvorba určitým spôsobom pokračuje prostredníctvom umeleckého pôsobenia jeho detí a rodiny. Jednotlivé rámy možno zároveň chápať ako symbolické ozveny či signály, ktoré zostávajú prítomné, šíria sa priestorom a nadobúdajú nové významy.
Hlava je navyše jedným z opakujúcich sa motívov samotnej Scerankovej tvorby. Ako človek a umelec bol intenzívne ponorený do vlastného vnútorného sveta. Za istú metaforu hlavy by sme mohli považovať aj jeho ateliér, v ktorom podľa spomienok najbližších trávil množstvo času sústredenou prácou. Želaním Pavly Scerankovej bolo prostredníctvom priechodnej drevenej konštrukcie a koncentrácie jednotlivých diel dosiahnuť zážitok intenzity – kulminácie myšlienok, impulzov a dojmov, ktoré sa víria v rojoch a neodbytne zamestnávajú myseľ. Až do takej miery, že divák miestami stráca schopnosť rozlíšiť, kde sa jeden obraz končí a druhý začína.
Dojem rojenia, kulminácie i otvorenosti podporuje aj formálna stránka jednotlivých prác na papieri. Línia sa vrství, zahusťuje, prerušuje, rozptyľuje. Vznikajú štruktúry, ktoré rozostrujú hranice medzi vnútorným a vonkajším, plným a prázdnym, hmotným a nehmotným. Kresliarske prístupy sú rozmanité. Ak Sceranka kreslí figúry, tak zväčša v náznakoch, ktoré sa objavujú a zanikajú. Anatomické asociácie prechádzajú do abstraktných konfigurácií, organické tvary sa prelínajú s geometrickými a priestorovými konštrukciami. Obrazový priestor sa neriadi stabilným perspektívnym poriadkom, ale vzniká ako premenlivé pole vzťahov, v ktorom sa jednotlivé zásahy navzájom priťahujú, prekrývajú či vzďaľujú.
Farebné intervencie, plošné akcenty a kolážové fragmenty vstupujú do kresby bez toho, aby vytvárali jednoznačne hierarchizovanú kompozíciu. Farba nie je iba doplnkom čiary či prostriedkom modelácie objemu; stáva sa samostatným činiteľom, ktorý mení rytmus kresby, narúša jej kontinuitu a vytvára nové priestorové vzťahy. V niektorých dielach sa kresliarske gesto približuje maliarskemu, inde farebná plocha pôsobí ako fragment, zásah či stopa. Kresba a maľba sa stretávajú v otvorenom procese, v ktorom nie je vždy možné určiť, kde sa jedno médium končí a druhé začína. Zdanlivá nestálosť kresby pritom nespočíva v popretí jej materiálnej povahy, ale v schopnosti vyvolávať dojem neustálej premeny – tvar sa tu nejaví ako definitívne uzavretý. Podobný princíp otvorenosti a vzájomného prestupovania sa uplatňuje aj v architektonickom riešení výstavy, kde jednotlivé diela vstupujú do nových vzťahov prostredníctvom otvorenej štruktúry drevených rámov.
Z kurátorského hľadiska bola práca na výslednej podobe výstavy procesom, ktorý sa odohrával v úzkej spolupráci s autorovými deťmi. Rozhodli sme sa prezentovať prevažne práce na papieri. Dôvodom bola jednak špecifická dispozícia a rozmerové limity výstavného priestoru, jednak zámer predstaviť čo najširšie spektrum Scerankových autorských prístupov. Práce na papieri – kresby, koláže a maľby – umožňujú túto rozmanitosť sprostredkovať v mimoriadnej koncentrácii. Na výstave sú doplnené dvoma autorovými plastikami – ležiacou drevenou hlavou pred vstupom do galerijného priestoru a soškou guliara oproti vstupu do výstavnej prehliadky.
Tajnosť vzduchu je názov autorovej rovnomennej kresby z roku 1994, ktorá v sebe sústreďuje viaceré charakteristické črty jeho tvorby z tohto obdobia. Práve v deväťdesiatych rokoch nadobúdala kresba v Scerankovej práci čoraz výraznejšie postavenie a postupne sa stávala autonómnym priestorom umeleckého uvažovania. Autor si v nej sústredenou a systematickou prácou vybudoval osobitý výtvarný jazyk. Názov Tajnosť vzduchu pritom otvára aj širšie interpretačné pole. Evokuje niečo prítomné, no ťažko uchopiteľné, niečo, čo nemožno celkom ohraničiť ani zadržať. V tomto zmysle korešponduje s povahou Scerankových kresieb, ale aj s architektonickým riešením výstavy, ktoré namiesto uzavretej formy ponúka formu otvorenú a priestupnú.
Peter Sceranka mal silný vzťah k svojej rodine, nielen k tej najbližšej, ale aj k svojim koreňom. Práve tie ho po štúdiách v Bratislave priviedli späť do Košíc, neďaleko Klátova, kde sa narodil. Motív hlavy tak v kontexte výstavy nadobúda viacero významových vrstiev. Je schránkou myslenia, pamäti a imaginácie, ale aj symbolom osobnej identity a kontinuity. V Scerankovej tvorbe sa opakovane objavuje ako výtvarný motív, zatiaľ čo v architektúre výstavy sa stáva priestorom, do ktorého možno vstúpiť. Akoby sa vnútorný svet autora na okamih otvoril pohľadu zvonka. Nie však ako definitívne uzavretý celok, ale ako živá štruktúra vzťahov, obrazov a myšlienok, ktoré zostávajú prítomné prostredníctvom jeho diel a života či tvorby jeho detí a najbližšej rodiny.
- Lucia Gavulová
Peter Sceranka (1955, Košice – 1999, Košice) bol slovenský sochár, kresliar a maliar. V rokoch 1976 – 1981 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri figuratívneho sochárstva. Hoci vychádzal zo sochárskeho školenia, významnú a postupne určujúcu súčasť jeho tvorby predstavovala kresba. Venoval sa figurálnym motívom, hlave a ľudskému telu, ktoré postupne premieňal na uvoľnené gestické, priestorové a abstraktné štruktúry. Charakteristické sú najmä jeho veľkoformátové kresby z 90. rokov, v ktorých skúmal možnosti línie, objemu, pohybu a vnútorného priestoru. V roku 1992 získal prvú cenu za kresbu na medzinárodnom bienále umenia v Barcelone. Žil a tvoril v Košiciach, kde predčasne zomrel. Jeho dielo predstavuje osobitú, dodnes nedostatočne reflektovanú polohu slovenského umenia posledných desaťročí 20. storočia.



