otvorenia výstavy: 7. 9. 2017 o 18.00 hod.
trvanie výstavy: 8. 9. 2017. - 26. 11. 2017
kurátor výstavy: Michal Novotný
Východoslovenská galéria, Hlavná 27
Prirodzený svet ako umelecký problém. Tak by snáď bolo možné, parafrázou slávnej knihy od Jana Patočku, zjednodušene zhrnúť tvorbu Anny Hulačovej. Bol to spolu s ďalšími práve Patočka, ktorý presvedčivo ukázal, že ľudský vzťah ku svetu nie je primárne múdry, ako sám seba Homo Sapiens hrdo nazýva, a teda ani reflexívny v jasnom oddelení nás ako seba-samých si vedomých a okolitého sveta, ako šedej matérie tvarovanej rozumom, ako by sme to snáď v určitých interpretáciách mohli vidieť u Descarta, otca modernej vedy, s jej expanzívnou kvantifikačnou povahou, ale skôr vzťahom akejsi blízkosti, prvotného prežívania sveta, v ktorom sme doma, ktorému nejak dopredu rozumieme, ale ktorý aj bolí a nalieha a ku ktorého vzťahu je až myšlienková reflexia časovo následná, druhotná.
I keď by sa mohlo celé umelecké avantgardné hnutie, ako primárne intelektuálne, s ťažiskom v abstrakcii, zdať ako určitý opak tohto ponorenia sa do sveta, bolo by to asi skôr zjednodušené tvrdenie. Stačí sa pozrieť na Malevichov alebo Guttfreundov neskorý príklon k realizmu, k určitému civilnému a ľudovému prístupu, ktorý bol toľkými teoretikmi často zhadzovaný ako ideologický konformizmus, oproti predchádzajúcemu „radikálnemu mysleniu“. A pri tom je skôr logickým vyústením počiatočného záujmu o ľudové a primitívne, a otvorením novej cesty z modernity, ktorá je vo svojej „re-definícii definícií“, jazykovej, intelektuálnej operácií, snažiacou sa dostať ich zborením, ku koreňom umeleckých rámcov ako socha, obraz, výstavný priestor, nutne nakoniec vždy slepou uličkou. Tak ako abstrakcia, ktorá už jednoducho za určitý bod nula, ďalej abstrahovať nemôže.
Výnimočnosť tvorby Anny Hulačovej potom pramení práve z určitej snahy o zmierenie. Nejde jej o to odvrhnúť modernistické princípy a vrátiť sa k akémusi predchádzajúcemu štádiu mýtického folklóru. Skôr o to, zmieriť figuratívne, dekoratívne, civilné, ľúbivé a ľudové s cestou, ktorá má figurálne umenie, práve ako určité prirodzené vyjadrenie vzťahu človeka ku svetu a k druhému, v situácii, kedy je natoľko zaťažené históriou náboženských a politických ideológií, aby sa nato celkom nevytratil a figurácia sa nestala iba obyčajným formalizmom. K tomu náleží Hulačovej vzťah k viere, k spiritualite, mytológií na jednej a k ľudovému, folklórnemu, rurálnemu na druhej strane, ktorý bol v súvislosti s jej tvorbou tak často spomínaný. Aj tu je dôležité zopakovať, že sa Hulačová nesnaží o nejaký návrat naspäť, o nájdenie nejakej stratenej autenticity toho zlatého veku. Vlastne sama hovorí, že je jej najbližšia cigánska spiritualita okamihu. Ide skôr o to, nechať znova zrodiť niečo, čo bolo predchádzajúcimi dogmami tak dlhú dobu zakázané, ale nie z hľadiska puristickej autentickej čistoty, lebo tá samotná náleží k modernistickým ideológiám, ale ako určitú mutáciu, ak chcete zľudovenie, ale z tela – momentu kompletnej technologickej súčasnosti.
Nie je tak náhodou, že sa u Hulačovej často objavujú ne-tradičné, umelé aj toxické materiály, avšak s patinou určitej prírody. Že dekoratívnym tortám podobné zdobenie je zo silikónu, že to civilné, ľudské, až socrealistické tvaroslovie, je vždy určitým spôsobom posunuté, a to často v akomsi princípe neumelosti. To je potom ďalším presným opakom modernity, nie naučenou, vypilovanou pseudo-primitívnosťou virtuózneho kresebného gesta, ale naopak s vynasnaženou neumelosťou, snahou urobiť niečo pekným, i keď to nevieme. Tak ako je človeku zásadná práca, jeho ruky ako nástroje pretvárania sveta (ale i duchovnosti v modlitbe), ale zároveň i lopota, hmota a teplo, tak je mu blízka dekorativita a to i vo svojom duchovnom rozmere obrazu univerza ako veľkonočná kraslica. Tak sú mu vlastné aj emócie, po toľké roky v umení zakázané ako lacné a patetické, blízkosť ako duchovný princíp lásky medzi matkou a dieťaťom, tvár druhého ako podstata súcitu.
Výstava Geneze a jiné germplazmy dalej rozširuje Hulačovej formálne tvaroslovie i tematickú škálu. Je tu viac cítiť akési bujnenie, až exotické, výhonky, palmety, chápadlá, krútiace sa telo hada i akési bunečné steny sú však opäť posunuté, zvernakularizované, stuhnuté. Zároveň prináša i ďalší element tematickej umelosti, technologickosti, až akoby mimozemsky futuristickej. Je to však skôr tak, ako by práce Anny samé mutovali, akoby v tejto podzemnej Arche, kde nájdeme staršie i nové práce, dochádzalo ku vzniku nových princípov a druhov. Je tu stále dôraz na rekontextualizáciu ženskosti ako materskosti a ženskej práce ako tvorby dekoratívnosti, práve tu je ale navyše cítiť určitá ľahko mrazivá nálada bolesti, a to hlavne v diele Orať a šiť, až existencionálneho stretu ženského a mužského princípu, ale i v ďalších motívoch akejsi tichej bolesti: v chýbajúcich tvárach, priehľadoch, prierezoch, Madone s chýbajúcim dieťaťom. Je to však bolesť nepatetická, neokázalá, akosi realistická, transformačná, ako bolestné oddelenie od matky a bolestivý pôrod. Názov nakoniec spojuje biblickú Genézu s germlazmou – genetickou bankou, a tak i spiritualitu, kultúru, umenie – ako vytváranie k obrazu svojmu – s genetikou ako materializáciou miesiaceho sa života, mutáciou ako evolučným slepým princípom. I cez prielomy a odtrhnutia, cez pocit niečoho nového vznikajúceho, vzpierajúceho sa, derúceho, tak ako do tvorby Anny Hulačovej hlučne vpadla farebnosť, tu stále pretrváva pocit akejsi hlbokej jemnosti.
Michal Novotný, kurátor
Anna Hulačová (1984, Sušice, Česká republika) vyštudovala Ateliér intermediální tvorby II – školu Jiřího Příhody na pražskej Akademii výtvarných umění. V roku 2010 absolvovala študijnú stáž na Korean National University of Arts v Soule v Južnej Korei. Je výnimočnou sochárkou, ktorej tvorba aktualizuje tradičné remeslá a do jazyka súčasného umenia prekladá inšpiráciu nachádzanú v starých mytológiách, východných kultúrach, ale tiež v českých ľudových tradíciách a pôvodnej kresťanskej symbolike. Prevažne figuratívne práce stelesňujú celkom osobitnú estetiku na pomedzí starodávnych idolov, gotickej drevorezby a plošného minimalizmu grafického designu a fotografie. Svoje dielo Hulačová predstavila v mnohých renomovaných českých výstavných inštitúciách, ako je pražská Národní galerie, pražská MeetFactory, či Hunt Kastner Artworks. V roku 2016 bola finalistkou 27. ročníka Ceny Jindřicha Chalupeckého.
