otvorenie výstavy: 30.1.2020
trvanie výstavy: 31.1.2020 – 22.3.2020
Kurátor: Erik Vilím
Východoslovenská galéria, Hlavná 27
Coach [kouč] *označuje štvorkolesový dopravný prostriedok so sedadlami otočenými oproti sebe poháňaný konskými záprahmi • z nemeckého slova kotsche, z maďarského slova kocsi: ,pochádzajúci z dediny Kocs na juh od Komárna‘
Keď v 16. st. začali premávať medzi Viedňou a Budínom
koče, svet sa o niečo zmenšil. Koč a jeho technológia sa museli
spočiatku vysporiadať s drsným terénom ciest – vývoj odpruženia a
zdokonalenie čalúnenia boli formované potrebou dlhodobého zotrvávania v
sediacej polohe. Snaha dosiahnuť komfort predurčila, ale aj zrýchlila
vývoj tohto dopravného prostriedku. Reakciou rozšírenia koča bola
nestabilita telesných funkcií. Prekonávanie vzdialenosti bez vynaloženia
fyzickej námahy bolo sprevádzané chorobou [coach sickness], podobne ako
to bolo v prípade lodnej dopravy. Oslobodenie sa od nudnej a
mechanickej chôdze dostalo telo, paradoxne, do nepríjemnej situácie.
Zdrojom nevoľnosti bola absurdnosť spojenia pohybu a fyzickej pasivity.
Telo sa muselo postupne adaptovať na túto radikálnu premenu, rovnako ako
sa koč musel adaptovať na naše potreby. Nevoľnosť, ktorú pasažieri
zažívali, bola v priamom protiklade k účelu koča – starostlivosti o
fyzickú schránku ľudských bytostí. Organizmus bol tak ukrytý v uzavretej
kabíne a chránený pred nepriaznivosťami prírody. Z tohto pohľadu sa
ukazuje, že koč bol akýmsi precedensom tzv. human-oriented technológie,
ktorá vytvára, metaforicky povedané, škrupinu medzi nami a materiálnym
svetom. Svojou formou prilieha na naše túžby a zároveň odpovedá na
rozhranie našich zmyslových schopností.
Koč však zohral aj inú úlohu
pred zrodom modernity – rozvoj tranzitných a komunikačných sietí a
infraštruktúr umožnil osídľovanie vzdialených miest. Predstavoval jeden z
prvých technologických pokrokov, pri ktorom lokálne postupne prestávalo
existovať. Inak povedané, akcelerácia pohybu plynule premieňala náš
vzťah k miestu, urobila ho bezvýznamným – miesto môže byť vždy nahradené
iným miestom, a to s použitím minimálnej námahy, bez vykonania fyzickej
práce. Ekvivalentom a súčasne aj dôsledkom bolo rozšírenie záujmu o
live streaming videí, vďaka ktorým sme sa mohli presúvať z horiacej
Austrálie do pohodlia kresla. Koč v 20. stor. napokon definitívne
stratil svoj pôvodný účel – bol nahradený svojím updatom, vlakom.
Coach [kouč] *označuje slangový výraz pre súkromného tútora, ktorý sa stará o študenta; inštruktor, technický poradca, vedúci športového družstva (od 20. stor.) • z francúzskeho slova coche: ,voz, dostavník‘
Vytvorenie špecifického povolania kouča v 19. st. zodpovedalo potrebám nárastu vedomostí spojených s postupným „odkúzlením“ sveta, rozširovaním osvietenstva do celej Európy a nevyhnutnosťou rýchleho prenosu informácií. Kouč bol súkromný učiteľ (pôvodne pôsobiaci najmä na Oxfordskej univerzite), človek, ktorý sa komfortne postaral o študenta, dohliadal na jeho proces učenia a jeho špecializáciu na konkrétny predmet. Študent bol ním vedený k lepšiemu výsledku svojho intelektu, konkrétnejšie, kouč ho sprevádzal a usmerňoval jeho pozornosť. Obrazne povedané, „prevážal“ koncepty či myšlienky, ktoré mali žiaka priviesť do vopred určeného cieľa. Povolanie kouča nachádzalo zmysel v starostlivosti o rozumové schopnosti. Telo študenta však zostávalo v pasívnej sediacej polohe v prítmí kabinetu. Pohyb, ktorý vykonával, prebiehal v abstraktnej ríši kognície, v ktorej sa z poznatkov postupne skladala predstava o svete [intelektuálna mapa spoločenskej reality].
Aktualizáciou osvietenskej verzie kouča na prelome 20. a 21. stor. bola jeho kapitalistická mutácia zameraná na podnikateľské prostredie. Heslo „Multiply your impact!“ sa stalo pozadím všetkých krokov takéhoto kouča smerovaných k zvýšeniu produktivity a profitu. Privilegovanosť vychádzajúca z postavenia kouča 19. st., ako prirodzenej autority, bola nahradená umelo-vytvorenou reputáciou a bohatým profilom na Linkedln. Aj v tomto prípade bol kouč ukrytý v privátnej zóne manažéra, riaditeľa či vedúceho tímu. Zameriaval pozornosť klienta na jeho pracovnú agendu, na jeho krátkodobé a dlhodobé ciele, podnecoval odvahu na zmenu a podporoval rozvážnosť konania. Kým osvietenský kouč sa sústreďoval na intelekt študenta, terčom súčasného kouča bolo ego klienta. Účelnosť kouča bola napĺňaná v udržiavaní vitality ega na základe podprahovej manipulácie. Jeho služby boli nastavované individuálnymi požiadavkami klienta [„Designed for you!“] – flexibilnosť bola v premenlivom svete kľúčom k pretrvávajúcemu úspechu. Kouč globalizovaného sveta bol v roku 2031 nahradený technológiou využívajúcou umelú inteligenciu, ktorá dokázala analyzovať široké spektrum digitálnych dát klienta pre jej absolútnu personalizáciu.
Erik Vilím
Autorskej dvojici Alex Selmeci (*1994, Košice) a Tomášovi Kockovi (*1994, Košice) ide o vytvorenie priestorových obrazov či fikčných enviromentov, v ktorých sa minulosť prelieva do prítomnosti, prítomnosť do budúcnosti a budúcnosť do minulosti. Zámerne narušujú lineárnosť plynutia času z histórie, ktorá už nastala, do budúcnosti, ktorá sa ešte len má odohrať. Technológia, ako jedna z ich hlavných tém, tu nie je predmetom morálnej či etickej kritiky, neprojektujú na ňu konkrétne významy, ale zachytávajú ju v jej performatívnych premenách, ktoré zanechávajú stopy na našom myslení, vnímaní a jazyku. Je to vzájomná adaptácia technológie na človeka a človeka na technológiu, ktorá cirkuluje v ich projektovo orientovanej produkcii. Ich sólo projekt vo Východoslovenskej galérii reprezentuje aktuálnu polohu ich tvorby.
Selmeci a Kocka študovali v Ateliéri súčasného obrazu na Katedre výtvarných umení a intermédií FU TUKE pod vedením Adama Szentpéteryho. V súčasnosti pokračujú v štúdiu v Ateliéri intermediálnej tvorby II Dušana Zahoranského a Pavly Scerankovej na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Ich umelecké projekty boli prezentované na niekoľkých sólových (Caretaker Prototype 73.01 [Caretaker institute], Galerie Panel, Praha, 2019; Place the touch into the gloves and leave it there [Caretaker institute], Temporary Parapet, Bratislava, 2019; 28 - 13 074181, VUNU Gallery [Rooftop], Košice, 2018) a skupinových výstavách (Techniques of mourning / Protocols of sacred, Galerie Jelení, Praha, 2019; New magic wand, Hotdock project space, Bratislava, 2019; Linked bodies in a container with water, GAVU, Cheb, 2019). V roku 2019 absolvovali rezidenčný pobyt v kultúrnom centre Banská st a nica.
