otvorenie výstavy: 28. 2. 2020 o 17:00 / H 27
trvanie výstavy: 29. 2. 2020 - 3. 3. 2020
Východoslovenská galéria, Hlavná 27
Línia je bod, ktorý sa vybral na prechádzku. Toto je známy citát, ktorý poznáme z metodológie výtvarného umenia. Aké pravdivé tvrdenie ale zároveň smiešne. Pre mňa osobne to pôsobí trochu smiešne. Sám pracujem už dlhší čas s geometrickými líniami a to nielen v tejto sérii.
Ak mám popísať čo robím alebo ako pracujem s týmto základným a primárnym vyjadrovacím prostriedkom, tak by som povedal asi toto, - Maľujem horizontálne a vertikálne línie“.
V podstate je tým opísané a charakterizované všetko. Avšak aby som Vás viac priblížil do problému veci, musím to rozpísať trochu viac.
V širšej charakteristike by som pokračoval po úvodnej vete takto, - Pracujem s rôznymi dĺžkami línií a rovnako sú dôležité aj medzery medzi nimi. Tieto čiary sú rovnakých ale aj rôznych farieb. Silou ich nahustenia ale na druhej strane aj minimalizáciou vznikajú rôzne množiny, skupiny a štruktúry. Ani jedno z týchto slov sa mi nezdá vhodné ale nejako to nazvať treba a toto sú asi najcharakteristickejšie slová.
Ak chcem zaujať osobný postoj k pojmu línia, musím sa vrátiť na úplný začiatok, ku prvej vete. Ja osobne líniu nevnímam ako záznam pohybu nejakého bodu ani nič podobné. Dĺžku línií chápem ako presne danú, akoby nejakú úsečku. Niečo čo je dané a presné. Napadá ma predmet železnej tyče alebo nejaká kovová rúrka, ak by som to mal nejako zhmotniť či aspoň priblížiť pevnosť tej línie. Tá kovová rúrka sa vymedzuje a je úplným protipólom línie, ktorá charakterizuje predstavu bežca alebo iného, rýchlo sa pohybujúceho predmetu.
Ak by si nezainteresovaný divák, ktorý doposiaľ nevidel moje maľby z tejto série, mal predstaviť ako vlastne moje diela vyzerajú, pravdepodobne by ho napadla schéma morzeovej abecedy. Veľa ľudí, nielen laikov ale aj umelcov či kritikov mi povedalo, že je to nejaký kódovaný text, morzeova abeceda alebo záznam nejakej hudobnej techno alebo housovej skladby. Nie je tomu tak. Rola nejakého magického proroka alebo mudrca, ktorý píše dlhé a vážne múdrosti a odkazy pre budúce generácie, je mi cudzia. Ani hudba v tom nie je. Keby som chcel byť hudobník tak by som sa stal predsa dídžejom.
Ak mám byť úprimný, najviac dôležitá vlastnosť v mojich maľbách, je pre mňa vertikálnosť a horizontálnosť. Vždy, keď premýšľam nad ideou mojich malieb, sa mi v mysli objaví obraz od Raffael Santi – Aténska škola. Najmä však gestá dvoch hlavných figúr tohto výjavu. Realista Aristoteles a idealista Platón. Jeden ukazuje na zem a druhý zas nahor. Toto sú pre mňa osobne veľmi dôležité veci.
Najdôležitejšia vec na tom je, že ja sa nepriradzujem ani k jednému ale ani druhému filozofovi. Je veľa ľudí, ktorí sa hlásia vedome alebo nevedome, k jednému či druhému prúdu. Pre mňa je najpodstatnejšou vecou harmónia medzi týmito dvoma postavami. Je to vyváženie, čo je najpodstatnejšie. Prílišná radikalizácia jedným alebo druhým smerom je istým spôsobom stratou rovnováhy. Dokonalosť je v rovnováhe. O to mi ide v týchto maľbách.
Pracujem so základnými a primárnymi prvkami vyjadrovania sa. Moje abstraktné maľby nevznikajú na základe abstrahovania prírody, krajín ľudí alebo niečoho iného. Moje kompozície nie sú ani nejakým kódovaným záznamom, odkazom alebo konceptom. Sú to istým spôsobom podvedomé improvizácie a práce s náhodou, blízke psychickému automatizmu. Paradox je, že sú prísne geometrické a nie tradične expresívne ako ich poznáme trebárs u surrealistov alebo abstraktných expresionistov. Spájam tu prísnu a racionálnu geometriu s prvkami a postupmi, ktoré sú charakteristické alebo blízke expresionizmu či surrealizmu. Snažím sa experimentovať medzi týmito zdanlivo jednoznačnými protipólmi vo výtvarnom umení. Pre mňa osobne je prísna, racionálna, vypočítateľná alebo až matematická geometria nudná. Prvok náhody alebo predtým nejasného konca je oveľa viac vzrušujúcejší. Dobrodružstvo objavovania a spoznávania je pre mňa dôležitejšie ako schematická a nudná realizácia konceptov.
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
