trvanie výstavy: 19. 5. 2017 – 3. 9. 2017
kurátorka: Katarína Nádaská
Východoslovenská galéria, Hlavná 27
foto: Ondrej Rychnavský
Dielo Márie Spoločníkovej (*1926, Košice) patrí k významným kapitolám slovenského dejepisu umenia a odboru reštaurovania. Východoslovenská galéria pri príležitosti jej životného jubilea 90. rokov a pri príležitosti roku Majstra Pavla z Levoče priniesla výstavný projekt, ktorého cieľom bolo podať reprezentatívny obraz o živote a diele tejto významnej slovenskej reštaurátorky s dôrazom na jej prínos pri výskume diel Majstra Pavla z Levoče. Pol to prvý pokus o interpretáciu reštaurátorského diela Márie Spoločníkovej.
Mária Spoločníková svoju bohatú reštaurátorskú tvorbu vystavovala mnohokrát. Výstava stavala jej tvorbu do nových kontextov a hodnotila aj jej význam pre zbierkotvorné inštitúcie. Snažila sa tiež pôsobiť didakticky. Predstavila najvýznamnejšie diela gotického umenia, ktoré reštaurovala, ale aj tie, ktoré sú menej známe a rovnako dosvedčujú kvalitu jej reštaurátorskej práce.
Ústredné miesto zastávali diela Majstra Pavla z Levoče zo začiatku 16. storočia. Centrom expozície bola plastika Ukrižovaného z Kostola sv. Mikuláša v Prešove ako jedno z vrcholných diel jeho tvorby. Je zároveň najlepším príkladom uplatnenia diela Majstra Pavla v bezprostrednom regióne Košíc.
Expozícia mala komorný charakter. Vystavené diela predstavovali prácu Márie Spoločníkovej v troch celkoch – reštaurátorka, žena, Košičanka. Každá časť cez jednotlivé diela a dokumenty k ich reštaurovaniu prezentovala postupy reštaurátorských zásahov. Súčasťou výstavy bola inštalácia v Dóme sv. Alžbety, ktorá návštevníka priamo na mieste zoznamovala s reštaurátorskou prácou Márie Spoločníkovej pre košický dóm.
Výstava priniesla trojitý pohľad na výtvarné dielo – dielo v dielni reštaurátora, dielo vo výstavnej sieni a dielo na jeho pôvodnom mieste určenia.
Didaktickým akcentom výstavy boli interaktívny exponát Ruskinovskej madony, haptické faksimílie prístupné na dotyk s popiskami v Braillovom písme, maketa Madony od Majstra Pavla z Levoče z Banskej Bystrice a audio nahrávka rozhovorov s reštaurátorkou.
Mária Spoločníková patrí k prvej generácii profesionálnych slovenských reštaurátorov. Patrila do prvého ročníka poslucháčov ateliéru reštaurovania na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Jej generácia (Irena Mesárošová, Vladimír Úradníček, Andrej Kuc, Dorota Filová a ďalší) zaplnila medzeru v profesionálnom reštaurovaní historických pamiatok na Slovensku. V polovici 20. storočia bol stav mnohých pamiatok alarmujúci. V danom období sa profesionálna odborná pamiatková starostlivosť na Slovensku ešte len formovala. Nastupovalo obdobie rozsiahlej reštaurátorskej činnosti v mnohých lokalitách so stredovekými pamiatkami.
Súčasťou tohto pohybu bola aj Mária Spoločníková, ktorej bolo zverené reštaurovanie radu významných gotických artefaktov Slovenska. Vtedajšia situácia pripravila pre Máriu Spoločníkovu profesijnú výzvu, ktorej sa pevne chopila. Predznamenala zároveň jej smerovanie k reštaurovaniu starého umenia. Dobová potreba sa tak spojila s osobným rozhodnutím zachraňovať ohrozené diela gotického umenia.
Od konca 50. rokov nasledoval pomerne rýchly sled kľúčových reštaurátorských realizácii v jej tvorbe. Vrchol jej tvorby predstavujú reštaurované diela Majstra Pavla z Levoče. Reštaurovanie u viacerých z nich odhalilo alebo potvrdilo autorstvo Majstra. Prácu nevykonávala iba preto, lebo ju profesionálne napĺňala a živila, ale preto, že ju považovala za konanie Dobra.
Mária Spoločníková je reštaurátorka, ktorá okrem vysokej kvality reštaurovania a veľkého počtu realizácií aktívne publikovala a obohatila aj teoretické poznatky umeleckej histórie.
Výstava pokračovala inštaláciou v Dóme sv. Alžbety.
Reštaurátorka
Doménou Márie Spoločníkovej ako reštaurátorky je staré umenie a najmä umenie obdobia gotiky. Skupina diel v sekcii Reštaurátorka predstavila výtvarné druhy (tabuľová a nástenná maľba, maľba na plátne, plastika), významné lokality (Spiš, Šariš), autorov (Majster Pavol z Levoče, neznámi stredovekí majstri, uhorskí a európski maliari) a ťažiskové zbierky (múzeá, galérie, cirkevné zbierky), ktoré najviac charakterizujú tvorbu Márie Spoločníkovej.
Diplomová práca realizovaná pod vedením prof. Karla Veselého obhájená s vyznamenaním stojí na počiatku jej záujmu o záchranu diel stredovekého umenia. Reštaurovanie zbierkových predmetov pre rozrastajúce sa zbierky starého umenia múzeí a galérií ju sprevádzalo od školských čias. Najčastejšou provenienciou najvýznamnejších reštaurovaných diel boli kostoly, kde artefakty tvorili súčasť liturgickej prevádzky. Mária Spoločníková reštaurovala diela všetkých výtvarných druhov okrem prác na papieri, s ktorými pracovala len okrajovo.
Ukrižovaný od Majstra Pavla z Levoče dokumentuje vrchol stredovekého umenia na našom území. Ako dielo Majstra Pavla je zároveň symbolickým vrcholom aj v tvorbe Márie Spoločníkovej. Venovala sa mu v odbornej štúdii v časopise Ars (1982) a vrátila sa k nemu ako ku kľúčovému dielu svojej poslednej publikácie Corpus Christi (2012).
Žena
Sonda do tvorby a života Márie Spoločníkovej prostredníctvom námetu ženy v sakrálnom umení priniesla pozoruhodný výber diel. Žena ako určujúca postava stvárneného motívu priniesla rôzne spracovania témy a viedla nás od umenia gotiky, cez umenie ikon a ľudovej tvorby 18. storočia až k maliarskemu umeniu 20. storočia. Diela reštaurované Máriou Spoločníkovou v tejto skupine odrážali štýlovú rôznorodosť jej tvorby a prezentovali viaceré techniky a postupy práce reštaurátora.
Akcent na najvýznamnejšie diela umeleckej tvorby (diela Majstra Pavla z Levoče, tabuľová maľba zo Spišského Podhradia či Madona z Ruskinoviec) sa tu prelínali s prácami nižšej umeleckej kategórie, ktoré však rovnako dokumentujú kvalitu reštaurovania. Ukázali tiež určitú každodennosť reštaurátorských zadaní.
Spojenie sakrálna a témy ženy odrážalo vzťah Márie Spoločníkovej k výtvarnému umeniu. Diela sakrálneho umenia chápe ako dokumenty kresťanského zmýšľania, ako hmotu so vzácnym duchovným obsahom. O sakrálnom umení sama hovorí: „Matéria je nositeľkou duchovna.“
Košičanka
Hlavný oltár sv. Alžbety v Dóme sv. Alžbety v Košiciach sa radí k najvýznamnejším oltárnym súborom z obdobia neskorej gotiky na území Slovenska.
Patrí k najdôležitejším reštaurátorským prácam Márie Spoločníkovej. Už ako dieťa oltár vnímala a dobre ho poznala. Podľa jej slov v nej prebúdzal detskú fantáziu a radosť z pohľadu na „krásnu pani s bábikou“. Bolo to prvé dielo stredovekého umenia, na ktorom pracovala ešte ako poslucháčka reštaurovania. Cez neho začala spoznávať význam ochrany starého umenia, čo napokon dalo smerovanie celému jej životu.
V roku 1950 začala ako študentka v kolektíve pod vedením prof. Veselého pomáhať pri reštaurovaní oltárnych tabúľ. V rokoch 1988 – 1995 už ako etablovaná reštaurátorka pracovala na poslednej komplexnej obnove hlavného oltára. Reštaurovala oltárne sochy Madony a sv. Alžbety Uhorskej a tabuľové maľby z oltárnych krídel.
Počas 2. svetovej vojny bol oltár demontovaný a uložený v biskupskom sídle v obci Hejce (Maďarsko). V roku 1945 sa vrátil vo veľmi poškodenom stave. Bol uchovávaný v debnách, ktoré po návrate do Košíc zložili v severnej lodi dómu. Následne v roku 1947 začalo reštaurovanie oltára, ktoré sa ukončilo v roku 1964. V danom období bola Mária Spoločníková jedným z posledných očitých svedkov existencie dvoch zaniknutých stredovekých oltárov z dómu (Večere Pána, Usnutia Panny Márie).
Posledné komplexné reštaurovanie hlavného oltára v rokoch 1988 – 1995 bolo náročnou úlohou, ktorú si rozdelilo niekoľko reštaurátorských kolektívov. Najprv bol oltár v roku 1986 demontovaný a neskôr postupne reštaurovaný.
