otvorenie výstavy: 13. 8. 2020 o 18:00
trvanie výstavy: 14. 8. 2020 - 4. 10. 2020
kurátor: Richard Gregor
Východoslovenská galéria, Hlavná 27
Monumentálna krehkosť v tvorbe Evy Moflárovej
Eva Moflárová (*1981 v Liptovskom Mikuláši) je už od čias svojich štúdií viditeľne prítomná (nielen) na košickej scéne. V úvodných rokoch ju svojím presvedčením o sile jednotlivého (až jednorazového) umeleckého gesta ovplyvnili jej pedagógovia Juraj Bartusz a Adam Szentpétery, pričom minimálnosť výrazu, ktorá má korene práve v tomto období, si vo svojej tvorbe udržala dodnes. Venuje sa striedavo maľbe a soche, no ich hranice preskupuje svojím vlastným spôsobom - do trojrozmernej tvorby angažuje “tieňovú” maľbu, závesný obraz zas nezaprie sochárske východisko. Pre Moflárovej uvažovanie je totiž kľúčová mierka, takmer všetky jej práce sú zväčšeninou svojej témy, konceptu, konkrétneho tvaru či priestorovej úvahy. Prvé, abstraktno-gestické obdobie už na pomerne dlhý čas vystriedali témy rodičovstva. V nich autorka, na rozdiel od iných súčasných umelkýň, nerieši konkrétne osobné súvislosti a príbehy, zaujíma ju skôr univerzálna stránka materstva, viac než intímnosť sleduje azda jeho rituálnosť. Modulárne uvažovanie, multiplikácia v istom zmysle až piktogramových jednotiek dokladá snahu o čo najväčšiu univerzálnosť jej výtvarného zámeru. O to väčšmi je potom zaujímavé, do akej znepokojujúcej podoby sa jej darí túto univerzálnosť dosadiť - zdanlivá bezprostrednosť motívov v sebe skrýva rôzne problémové uzly, často podvedomé, alebo len tušené.
Moflárová je v istom zmysle typickou predstaviteľkou svojej generácie. Bola poslucháčkou zakladajúceho ročníka vtedy novej Katedry výtvarných umení na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Stretli sa tu desiatky študentov, pre ktorých prestali byť tabu dovtedajšie limity a konvencie akýchkoľvek žánrov umenia, najmä maľby, sochy a videa. Preto sa v podstate stali prvými nositeľmi skutočne pluralitného postmoderného umenia, vznikajúceho v postupne zažitej, autenticky a slobodne postmodernej, v našom špecifickom prostredí odohrávajúcej sa situácii. Po skončení štúdia v neobyčajne dynamickom workshope autorka vstúpila do modelovej reality mladej umelkyne: jej meno sa občas objaví na výstavách či aukciách, stane sa dvojnásobnou matkou a neskôr začne pedagogicky pôsobiť na svojej alma mater.
Spoločný menovateľ jej úvah o (vlastnom) materstve je určitá znepokojivosť, no tá sa dá stopovať v autorkinej tvorbe od začiatku. Jednou časťou problému je už spomínaná zväčšená mierka malieb aj objektov, mierka, ktorá avizuje sochársky odstup, nedotknuteľnosť, a to aj v modulárnych objektoch, ktoré by teoreticky mohol aj divák sám zostavovať do rôznych konštelácií. Skôr než nabádanie k interaktivite však za nimi cítiť nepísanú hranicu, “dvojrozmerné” sochy sú veľké, ale krehké. Monumentálna krehkosť je spoločná mnohému v autorkinej tvorbe - od kresby, ktorá na novších veľkorozmerných plátnach pôsobí subtílne, po konštrukcie multiplov, ktorých stabilita niekedy spočíva takmer na očnom klame (na hranici fyzikálnych zákonov). Autorka decentne no tajomne rozpráva o svojom sebapoznávaní, o nachádzaní samej seba vo fyzickom, osobnostnom i umeleckom zmysle, čím môžeme do istej miery dešifrovať symboliku, ktorú používa. Snaží sa zovšeobecniť svoj náhľad, piktogramová vizualita je akoby excerpt z postáv, ktoré sú v maľbách konkrétne - v kontraste tomu sú zas sochy krížov personifikované do pokľaknutia s jednoznačným významom. Efektnosť svojich prác autorka dosahuje bez veľkých zásahov či premrštených narácií, skôr kompozíciou, jednoduchým maliarskym jazykom a znejasňovaním.
Eva Moflárová patrí medzi umelcov, ktorí vstrebávajú tradície z dejín umenia a tiež z miesta, kde sa nachádza. Odkazy na archetypálne sochárstvo preto nevnímam v meste, v ktorom tvorili Mária Bartuszová, Ján Mathé, alebo tvorí Juraj Bartusz ako náhodné. Práca v intenciách takejto klasickej tradície je dnes u nás pomerne zriedkavá, čo spoluurčuje pozíciu tejto autorky na našej scéne - v krátkodobom horizonte sa môže zdať konzervatívna, no v dlhodobom zmysle je zrejmé, že bude tvoriť pevnú súčasť toho najzaujímavejšieho, čo v týchto dekádach na našej umeleckej scéne vzniká.
Richard Gregor
Košice, 13.8.2020
