Vernisáž: 9. 10. 2025, 18.00
Kurátor: Miroslav Kleban
Trvanie výstavy: 10. 10. 2025 – 11. 1. 2026
Sieň Q, Hlavná 27, Košice
Tvorba Michala Nagypála, súčasného slovenského maliara, sa pohybuje na tenkej hranici medzi realitou a fikciou, medzi konkrétnym pozorovaním sveta a imaginatívnou transformáciou, ktorá mu dáva nový význam. Autorovo programové gesto možno najlepšie vystihnúť frázou „Dočasná dohoda medzi realitou a ilúziou“ – ide o zásadnú myšlienku, ktorá preniká jeho maliarstvom aj digitálnymi experimentmi. Nagypál nepreberá realitu ako nemenný fakt, ale skôr ako materiál, ktorý možno deformovať, zrkadliť, zveličovať či poeticky prepisovať. Vzniká tak osobitá syntéza magického realizmu, surrealistických stratégií a súčasných reflexií o postdigitálnom obraze.
Nagypál je verný tradičnému maliarskemu médiu – oleju na plátne, ktoré kombinuje s jemnou modeláciou tvarov. Materiálové uchopenie maľby sa v jeho prípade spája s dôrazom na detail: či už ide o jemné prechodové tóny vo vyobrazení oblohy, alebo o textúru zvieracej srsti či štruktúry rastlinného povrchu. Po technologickej stránke, resp. príprave pred-obrazu, Nagypál pracuje s digitálnymi nástrojmi, ktoré mu umožňujú vytvárať zrkadlové kompozície obrazov, deformovať ich a posúvať do polohy vizuálnych paradoxov. Na druhej strane, nemanipulované fotografické videnie je nástrojom pre ďalšie cykly malieb, ktoré pôsobia priam hyperrealistickým dojmom. Kombinácia analógového a digitálneho, je dá sa povedať, jadrom tvorivej metódy – maľba nie je izolovaným médiom, ale je súčasťou širšieho vizuálneho laboratória, z ktorého vzišli aj sochárske objekty, či komornejšie grafické listy. „Photoshopovský“ princíp manipulácie s obrazom – jeho deformácie, zrkadlenia, naťahovania, preexponovania atď., je v Nagypálovom prípade istý spôsob skicovania, vytvárania predlohy pre výslednú kompozíciu.
Nagypálova ikonografia sa koncentruje okolo tém prírody, jej krásy a zároveň krehkosti. Stromy, zvieratá, oblaky či vodné masy sa objavujú v polohách, ktoré pôsobia familiárne, no zároveň sú akoby presunuté do snového priestoru. Príroda tu nie je idylická; nesie v sebe latentnú hrozbu – búrky, záplavy, zosuvy pôdy a iné apokalyptické scenáre. Séria Kalamity tematizuje prírodné katastrofy, ktoré sú súčasťou nášho ekologického vedomia. Motív smrti a zániku sa prelína s mystickým prvkom – živočíchy a rastliny získavajú symbolickú hodnotu, niekedy priam animistickú. Stromy akoby mali oči, zvieratá pôsobia ako poslovia iného sveta. Ide o odkaz na surrealistické dedičstvo, kde živé a neživé, reálne a fantazijné prestáva mať pevné hranice.
Nagypál reflektuje širší medzinárodný kontext, kde sa téma ekológie, klimatickej krízy a posthumanistického vnímania prírody dostáva čoraz viac do popredia. Takýmto príkladom je aj veľkoformátová séria desiatich obrazov s názvom Hon, vytvorená v rokoch 2024 – 2025, ilustruje napríklad autorov záujem o témy životného prostredia z opačného, akoby empirického pohľadu, a to vo fenoméne poľovníctva. Nech už na tento odbor nazeráme akokoľvek, prelínajú sa tu témy ochrany života i nevyhnutnosti telesného zániku. Nagypál sa štylizuje do role poľovníka a lovca, ale zároveň sa stavia do pozície kultúrneho antropológa. Ponúka nám skrze veristicky zachytené situácie archaicky pôsobiacich poľovníckych námetov, viaceré príbehy, ktorých východiská siahajú do mysle pravekých lovcov. Hlavnou témou tejto série je práve inklinácia k teórii ulovenia duše zvieraťa, pričom autor vo svojich obrazoch otvára ďalšie významové roviny – biologické, spirituálne, etické, či náboženské. Inšpiračné roviny môžeme vidieť napríklad v tvorbe flámskeho maliara Fransa Snydersa (1579 – 1657), či fínskeho maliara z prelomu 19. a 20. storočia Akseli Gallen-Kalleaua (1865 – 1931).
Ekologické témy, fauna a flóra sú u Nagypála zvláštnou mystikou – vizuálne dobre čitateľnou, ale významovo lavírujeme medzi skutočnosťou a preludom. Sú symbolmi premeny, zrkadlami ľudskej existencie. Fauna a flóra získavajú sakrálnu dimenziu, ktorá sa spája s archetypálnymi obrazmi. Prírodné katastrofy sú tu metaforami ľudského osudu, jeho krehkosti i nevyhnutnosti zániku. Mystika sa prelína s vedou – akoby maliar hľadal nový vizuálny jazyk pre interpretáciu planéty a spoločnosti v ére antropocénu.
Zásadnou zložkou Nagypálovej tvorby je inklinácia k snahe reinterpretovať známe obrazy z dejín umenia. V sérii Rázcestia sa Nagypálov maliarsky prejav štylizuje priam do polohy kopistu, ale to nie je jeho zámerom, nakoniec ani formálnym výsledkom. Digitálne deformácie renesančných obrazov sú dôkazom jeho vedomej práce s vizuálnou pamäťou. Starí majstri zaalpskej renesancie, či predstavitelia holandského a flámskeho maliarstva 15. – 16. storočia sú pre Nagypála materiálom, ktorý transformuje zrkadlením a symetrizáciou pôvodných obrazov. Vznikajú tak nové celky, ktoré evokujú známe Rorschachove testy. Tým sa otvára priestor pre psychologickú hru – každý divák vidí v týchto štruktúrach niečo iné, projektuje do nich vlastné podvedomie. Vzniká tak akási podivuhodná forma „abstraktného“ realizmu, ktorý je teda oxymoron, ale stavia nás do realít podobným tým vo forme opojenia v akomkoľvek zmysle slova.
Michal Nagypál (1992) študoval v rokoch 2008 – 2012 na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach, odbor Propagačné výtvarníctvo. Po stredoškolských štúdiách nastúpil do ateliéru maľby Martina Mainera na pražskej Akadémii výtvarných umení (2012 – 2016) a v rokoch 2017 – 2018 absolvoval stáž v sochárskom ateliéri Lukáše Rittsteina. V súčasnosti žije a tvorí v maďarskom mestečku Gönc.
Pozvánka na vernisáž:
Vznik diel podporil formou štipendia Fond na podporu umenia.
