Vernisáž: 18. 1. 2022 o 18:00
Trvanie výstavy: 19. 1. 2022 - 24. 4. 2022
Kurátorka: Štefánia Ďuricová
Výstavný priestor Q, Hlavná 27, Košice
Komplexný vzťah medzi súčasným umením a antropológiou, téma, ktorej sa umelci, kurátori a vedci čoraz častejšie venujú od 90. rokov, formuje naratív výstavy Defragmentácia budúcich príbehov. Táto samostatná výstava Jany Zatvarnickej ponúka novú perspektívu tým, že nerešpektuje didaktické pozorovania a zabehnuté umelecké postupy, ale prináša diela, ktoré sú experimentálne, prieskumné a reflektujúce súčasnosť. Umelkyňa sa zaujíma o reinterpretáciu identity a kultúry, využíva širokú škálu médií novými spôsobmi na vytváranie sociálnej a filozofickej kritiky, ktorá spája súčasné umenie s antropológiu a etnografiou.
Štúdium artefaktov a antropogénnych materiáloch, tvorí súčasť výskumného procesu Jany Zatvarnickej, ktorý začína vybranými kategóriami a rozdelením obsahu. Vytvára diela a zbiera objekty, aby rozlúštila kódy kultúry pri formulovaní taxonómií vecí. Snaží sa odhaliť skryté mýty v rámci daného systému, ktoré prehodnocuje. Už Michel Foucault vo svojej knihe Slová a veci (1966) erudovane prechádza naprieč disciplínami a siaha až do sedemnásteho storočia, aby poukázal na klasické systémy poznania, ktoré spájali celú prírodu v rámci reťazca bytia a analógií, napríklad medzi hviezdami na nebesiach a črtami ľudskej tváre. Tieto teórie poskytli základ moderným vedám, výsledkom čoho vznikla akási archeológia vied s komplexnými vzorcami, vďaka čomu odhalil svojvôľu našich dnešných prijatých právd. Autorka vo svojej tvorbe využíva nedokumentárne kreatívne techniky na základe ktorých vo svojom umení pracuje s vedeckými postupmi. Na výstave autorka využíva vizuálne a zmyslové prostriedky v antropológii, vzťahovú estetiku, umenie ako prostriedok dokumentácie sveta, politiku vystavovania a významnú zložku kreativity v etnografii.
Autorka sa zaoberá kultúrnou a sociálnou antropológiou, ktorú kladie do kritickej roviny. V jej práci ide o defragmentáciu poznatkov, ktoré spája v nových súvislostiach. Experimentuje s prírodnými materiálmi, ktoré sme ako ľudské bytosti mali k dispozícii po tisícročia, pigmenty, živica, hlina zabezpečujú kontinuitu nášho prepojenia s okolím, ale aj s našou minulosťou. Jej práce sú na jednej strane efemérne, na druhej však veľmi skutočné a sprostredkujúce intímny svet, ako aj empíriu človeka v dejinných súvislostiach.
V centre záujmu autorky je zodpovednosť antropocénu za dominanciu nielen fyzickú, ale i mentálnu. Jana otvára otázky kritickej antropológie, archeológie a etnografie v snahe hľadať neinvazívny model štúdia histórie, spolunažívania kultúr, rešpektu medzi ľuďmi, ale aj rôznymi druhmi, ktoré od seba závisia. Autorka sa výskumom nesnaží rekonštruovať nacionálne bázy tradičnej kultúry, naopak, poukazuje na rešpekt a rodovú rovnoprávnosť, ktoré existovali v minulosti. Skôr ako epistemiológiu hľadá univerzálne a transcendentálne otázky ohľadom našej histórie, s odkazom na teórie Donny Haraway. Jej primárnou otázkou však je, akým spôsobom sa dá na predominujúci diskurz nazerať inak. Reinštalovaním predmetov a kultúrnych symbolov mení tradičné interpretácie a nabáda divákov, aby prehodnotili sociálne a historické príbehy, ktoré boli doteraz prijaté. Existujúce poznatky sú zakorenené v spoločenskej štruktúre, sú uložené v našich telesných archívoch, v zbierkach, týkajú sa jazyka, ktorým hovoríme, archívov, ktoré používame, spôsobu, akým sme katalogizovali a kategorizovali, zbierali, a to akým spôsobom boli budovy navrhnuté, predmety skúmané. Jedným z možných východísk metodológie je nenazerať na našu minulosť cez mocenské štruktúry, ale pomocou nového naratívu, autorka tak nabáda na dekonštrukciou civilizačných príbehov.
