Vernisáž: 5. 5. 2022 o 18:00
Trvanie výstavy: 6. 5. 2022 - 18. 9. 2022
Kurátor: Miroslav Kleban
Výstavný priestor Q, Hlavná 27, Košice
„Necítim sa ako pravý abstraktný geometrista, skôr si pripadám ako klasický maliar. Netvrdím, že svet vidím geometricky alebo abstrahovane, len som si zamiloval práve túto formu. Nedá sa to logicky vysvetliť. Možno je to preto, že pri tomto maľovaní a jeho účinkoch cítim pocit akéhosi príjemného naplnenia.“
Prvá samostatná výstava súčasného vizuálneho umelca Jána Vasilka (1979) vo Východoslovenskej galérii je retrospektívnym ohliadnutím sa na najvýznamnejšie obrazové série, ktoré Vasilko vytvoril v časovom horizonte približne 15tich rokov. Meno Jána Vasilka nie je kultúrnej verejnosti neznáme. Na scénu nastupuje po roku 2000 a rýchlo sa stáva etablovaným maliarom a výraznou osobnosťou umenia tzv. nultých rokov košickej generácie, ktorí vzišli z Fakulty umení Technickej Univerzity v Košiciach. Aktuálne prezentované diela sú výberom tých najzásadnejších prác, ktoré Vasilko v doterajšej umeleckej kariére vytvoril a najviac tak demonštrujú jeho maliarsky jazyk.
Teoretické definície a komentáre k Vasilkovej tvorbe sú dnes už notoricky známymi poučkami, avšak sú stále platné a definujú jeho autorský výtvarný program. Tá príznačná strojová estetika, romanticko-utopické nadšenia z mechanických strojov, výrobných hál, súčiastok, industrializácie a technokratizácie spoločnosti sú hlavnými hrdinami Vasilkových plátien. Nezameniteľná vizualita nachádza svoju genézu v pop-artovej estetike a ruských medzivojnových avantgardných smeroch suprematizmu a konštruktivizmu. Vasilkove obrazy sú redukciou elementárnych foriem, ktoré vyznievajú ako paródia na všadeprítomnú snahu o najlepší reklamný dizajn. Najviac rozpoznateľnými atribútmi Vasilkových malieb sú línie, body, úsečky, multiplikovanie foriem, horizontály a vertikály, ako alfa i omega všetkého myšlienkového procesu tvorivosti. Mohlo by sa zdať, že Vasilkové kompozície evokujú štruktúry akejsi vizuálnej abecedy, čo nás môže nabádať k dezinterpretácii jeho malieb. Ako tvrdí sám autor, jeho kompozície nie sú kódované texty ani orfistické kompozície, hoci Vasilko inklinuje k tvorbe Františka Kupku a Vasilija Kandinskijho: „Veľmi si týchto umelcov vážim a znamenajú pre mňa veľa. Keď ale prepájam naše vnútorné obsahové základy, cítim, že nie sú rovnaké. Nestotožňujem sa s hudobnosťou alebo melodickosťou Kupkových malieb a Kandinskijho priamym vychádzaním z prírody, teda cestou postupného abstrahovania prírody.“ Vasilkove maliarstvo nie je ani tak romantické, ani tak utopické a nie je ani manifestom aktuálne populárnych tém (ekológia, politika, koncept, aktivizmus). Jeho maliarstvo je rituálom, performatívnym záznamom psychologického rozpoloženia a hľadania podstaty medzi strohou, racionálnou, chladnou geometriou v symbióze s expresionistickým výrazom. „Pre mňa osobne je prísna, racionálna, vypočítateľná alebo až matematická geometria nudná. Prvok náhody alebo predtým nejasného konca je oveľa viac vzrušujúcejší.“ Aj tento postup je príznačný pre posledné obdobie vo Vasilkovej tvorbe, a to že aj post-geometrická estetika v spojení formy a farby dokáže skrze „expresívnu“ geometriu vyvolať asociačné procesy. Vasilko tak pracuje s divákom ako dadaista, či surrealista, ktorý pracuje s okamihom náhody až do konečného presného „bodu tvaru“, symetrie a racionality vyjadrením v maľbe ostrých hrán, avšak s ponechaním si istej formy vizuálnej poézie.
Hoci Vasilko od roku 2021 pôsobí v Bratislave, podstatná časť jeho tvorivého obdobia je úzko prepojená s regiónom Košíc, kde študoval a pôsobil viac ako 20 rokov. Jeho vzťah k metropole východu reprezentuje dnes už ikonická séria veľkoformátových obrazov Návrhy na súčasné múzeum umenia v Košiciach pre rok 2013. Táto séria je ojedinelým prejavom angažovaného prístupu a sú kritickým ukazovateľom na vzťah verejnej moci voči lokálnej kultúre, podaná v duchu analytického rozloženia predmetov. Ján Vasilko je aktívnym, priam až obsedantným typom umelca, ktorý považuje svoju prácu za elementárnu fyziologickú potrebu. Svoju tvorbu prezentoval na desiatkach kolektívnych a samostatných výstavách, v roku 2005 získal Cenu Oskara Čepana. Jeho diela sú zastúpené v slovenských zbierkotvorných galériách a vo veľkom počte aj v súkromných zbierkach na Slovensku i v zahraničí.
