Vernisáž: 24. 2. 2026, 18.00
Kurátorky: Zuzana Janečková, Dorota Kenderová
Trvanie výstavy: 25. 2. 2026 – 17. 5. 2026
Sieň C, Hlavná 27, Košice
Komu sa rodíme, kedy a kde – v neustálej tekutosti, premenlivosti a pohybe. Hľadáme oporný a stabilný bod, o ktorý opierame svoju aj kolektívnu identitu. V momente konfrontácie s minulosťou sa otvárajú otázky: čo z nás ostáva, keď sa fyzické kulisy detstva rozpadnú, čo zostáva z priestoru, v ktorom už nie sme? Ako a kedy do tohto priestoru a do nás vstupujú popkultúrne vzorce?
Viktória Citráková sa narodila v Košiciach rodičom so sluchovým znevýhodnením, dnes sa venuje umeniu a žije v Prahe. Premýšľanie o tom, čo ju formovalo, sa rozhodla spracovať formátom videoklipu, ale bez hudobnej zložky. Dôsledne premyslená kombinácia textov, vizuality a architektúry vytvára tzv. „ikonomorfickú nostalgiu“ – vedomé a expresívne vrstvenie spomienok, obrazov a hudby. S týmto efektom pracujú aj klasické hudobné klipy, v ktorých má silná afektívna estetika schopnosť rýchlo a cez fragmenty sprostredkovať intenzívne emócie. V intimite postupného odhaľovania autorka klipovosť síce používa, ale zároveň ju narúša. Kombinácia autobiografickosti s autofikciou dáva do kontrastu skutočné rodinné fotografie s kulisami vo forme retro nábytku a technickými prvkami v podobe železných tyčí a audiovizuálnej vrstvy.
Absencia hudby tu nie je prázdnotou – nahrádzajú ju mikrogestá, strih a rytmus tela. Kľúčovým prvkom je prítomnosť tanečníkov a nepočujúcej performerky, ktorá sa venuje disciplíne Hands Dance. Ide o umelecké tlmočenie hudby do posunkového jazyka, v rámci ktorého sa neprenáša len mechanický preklad, ale aj emócia, význam a dynamika ticha medzi vetami. Príbeh sa odohráva v prostredí funkcionalistickej vily, slúžiacej ako kulisa vyššej triednej vrstvy. Autorka doň vstupuje s osobným komentárom k pocitu internalizovaného vylúčenia, ktorý ako dcéra rodičov so zdravotným znevýhodnením zažila.
Gucci tvár v názve nie je len estetickou pózou, ale aj symbolom hybridnej identity. Autorka pracuje s osobnou históriou v kombinácii s popkultúrnymi kódmi, ktoré remediuje a vrství spolu so zábermi z chátrajúceho interiéru rodného domu. Poukazuje tým na premenlivosť krásy, ktorá má v odlišných kontextoch rôznu podobu. Vysporiadavanie sa so spomienkami a traumami sa stáva procesom sebarealizácie – bodom, ktorý ich premieňa na suverénne umelecké gesto.
Viktória Citráková pôsobí v oblasti literatúry a vizuálneho umenia, pričom sa zameriava predovšetkým na text ako umelecké médium. Vo svojej tvorbe čerpá z intímnych autobiografických materiálov: príbehov o tele, zlyhaní, túžbe či hanbe, ktoré zasadzuje do širšieho sociopolitického kontextu. Skúsenosti, ktoré sú často vnímané ako marginálne, sa stávajú zdrojmi pre vytváranie osobných mytológií, prostredníctvom ktorých autorka reflektuje vlastnú či kolektívnu zraniteľnosť. Vyštudovala Ateliér performance na Fakulte výtvarných umení v Brne pod vedením Julie Béna a Jakuba Jansu a Teóriu interaktívnych médií na Masarykovej univerzite. Realizovala niekoľko výstavných a kurátorských projektov v kultúrnych inštitúciách v Českej republike a na Slovensku. Jej texty boli publikované v literárnych časopisoch Vertigo, Host, Psí víno a vysielané v Nedeľnej chvíľke poézie Rádia FM či na Rádiu Devín. Jej zbierka Synestetika (2024), ktorá vyšla vo vydavateľstve FACE, získala Cenu Ivana Kraska za debut roku.
text, hlas, strih – Viktória Citráková
kamera – David Mišťúrik, Kristýna Popirecinii
hudba – Daniel Rajmon, Ondřej Syřiště
tanec – llia Melnyk, Anna Nádeníčková, David Perdykula, Edita Skubeňová, Victoria Williams
preklad do českého znakového jazyka – Veronika Slámová (Divadelný spolek OUKEJ)
kostýmy – Natália Drevenáková, Vendula Kolářová (Venna Studio)
typografia – Monika Juríková (Atelier Meter)
Poďakovanie: Sofie Gjuričová, Barbora Ilič, Alžbeta Papíková, Magdalena Šimurdová
