Výskum ohľadom rodiny Klimkovičovcov prebieha v podstate intenzívne od minulého roku 2020, kedy sme túto koncepciu zaradili do výstavného plánu ako finalizačný proces práce so zbierkovým fondom s dôrazom na tie najvýznamnejšie umelecko-historické okruhy. Dôvod prečo sme sa rozhodli venovať práve tejto rodine je ten, že doposiaľ jej nebola venovaná pozornosť v plnom rozsahu ich tvorivej a muzeálnej práce, ktorá by komplexne zhrnula výtvarné diela roztrúsené po strednej Európe v súkromných či štátnych zbierkach. V minulosti usporiadala Východoslovenská galéria niekoľko výstav venovaných Klimkovičovcom, hneď prvá výstava, v tom čase Krajskej galérie v Košiciach, bola venovaná umeniu 19. storočia (27. február 1952) a v tejto kolekcii majú diela Františka a Vojtecha Klimkoviča neodmysliteľné miesto, koniec koncov až do dnešných čias. Ich diela boli zaradené do viacerých výstav ešte pred rokom 1918, ktoré organizovalo Východoslovenské múzeum, a potom samozrejme nesmeli chýbať ani na výstavách starého umenia počas medzivojnového obdobia, kedy múzeum viedol Dr. Josef Polák. Rozvetvená rodina Klimkovičovcov, počnúc Ignácom Klimkovičom (1800 – 1853) začala v regióne Košíc remeselnú a umeleckú tradíciu, ktorú nasledovali jeho synovia František (1826 – 1890), Vojtech (1833 – 1885), Gabriel (1833 – 1891) a Florián (1831 – 1907) a vytvorili tak doslova legendárny rodinný odkaz v rámci vývoja tunajšej kultúry, či už v oblasti školstva, vlastnej umeleckej produkcie alebo potrebe vytvorenia zbierkotvornej inštitúcie – múzea, ktoré je ekvivalentom každého kultúrne uvedomelého a civilizovaného národa.
Zbierkový fond Východoslovenskej galérie vo svojom rozsahu a spektre zamerania jednotlivých období môžeme charakterizovať ako rôznorodý. Významnú časť tvorí kolekcia umenia 19. storočia, ktoré bolo periodicky (niekedy podľa potreby) prezentované počas 70 rokov existencie galérie. Aj podstatná časť výtvarných diel bola pri zakladaní galérie prevedená z fondov múzea aby tak nová galéria mohla disponovať základným okruhom umeleckých diel, ktoré boli postupne doplňované akvizičnou činnosťou. Bratia František a Vojtech, ktorí stáli aj pri zrode dnešného Východoslovenského múzea založením Hornouhorského muzeálneho spolku v Košiciach (1872), venovali do zbierok viaceré umelecké diela a predmety. Koncom 19. storočia tak začala systematická práca v oblasti múzejníctva a podporovania kultúry v Košiciach, ktorá kontinuálne pokračuje dodnes. Projektom venovaným rodine Klimkovičovcov chceme v neposlednom rade, okrem umelecko-historického spracovania ich života a tvorby, poukázať aj na to, ako sa formovali kultúrne vzťahy v multi-etnickom štátnom útvare a aký odkaz si z toho môžeme zobrať aj v súčasnej dobe. Ďalej to, aká je vlastne pozícia pamäťovej a zbierkotvornej inštitúcie v priebehu troch storočí, ako sa menila pod vplyvom rôznych mocenských štruktúr a ako veľmi sme sa poučili, resp. nepoučili v prístupe k ochrane našich pamiatok, ich sprístupňovania, zhodnocovania a vnímania mentálneho odkazu nášho vlastného kultúrneho dedičstva s čím súvisí samozrejme aj štátna podpora na rôznych územných a administratívnych úrovniach. Pochopiteľne príbeh rodiny Klimkovičovcov nie je v prvom rade o inštitucionalizácii kultúry, ale z odstupom času a súčasným nazeraním na dejiny umenia, nemôžeme opomenúť ani tento, pre našu krajinu tak zvláštny jav.
Klimkovičovci sa v našom meste zaslúžili naozaj o veľa a ich odkaz dnes musí rezonovať a byť silnou súčasťou nášho dejepisu umenia. Hovorí sa, že niekto musel v živote dosiahnuť naozaj niečo významné a prínosné ak je po ňom pomenovaná napríklad ulica. Taká ulica s názvom „Klimkovičova“ je v Bratislave, ale aj v Košiciach na sídlisku Košického vládneho programu (KVP), na ktorom nesú ulice pomenovania aj po iných významných umelcoch, ktorí pôsobili v Košiciach. Galéria ako inštitúcia s odborným zameraním, nie len na kunsthistóriu, ale aj na vzdelávanie a výchovu sa svojimi výstavami a inými špecificky zameranými aktivitami snaží robiť kultúrnu osvetu, prezentovať umenie verejnosti, ale takým spôsobom, aby sme divákov nenútili k niečomu o čo nemajú záujem, ale aby o to samy záujem mali, resp. si k nám našli cestu. To znamená, že nám ide o dobrú „vec“ a chceme aby „Klimkovičova“ nebola len akási ulica na sídlisku nič nehovoriaceho nositeľa jej priezviska, ale aby sme boli hrdí a rozhľadení v širších súvislostiach histórie a pamäte nášho mesta a vedeli rozpoznať aj osobnosti našich dejín a ich pripomienky v podobe pamätných tabúľ a bronzových búst na budovách, či v odkaze na názvy ulíc.
V tomto ohľade sa núka ďalšia úvaha, resp. poznatok, ktorý sa viaže na aktuálnu epidemickú situáciu, z ktorej sme už pochopiteľne všetci unavení, no výrazne zasiahla nielen do našich osobných životov, ale núti nás reorganizovať aj náš spôsob doterajšej práce. Výstavný projekt rodiny Klimkovičovcov je finančne náročný, a to najmä z dôvodu výpožičiek dôležitých diel z maďarských inštitúcií. Bez tejto spolupráce s našimi maďarskými kolegami by tento projekt stratil medzinárodný charakter, ktorý je nevyhnutný pre samotný historický kontext doby, v ktorej Klimkovičovci žili a tvorili. Výpravnosť a jedinečnosť projektu spočíva práve v kolektívnej prezentácii všetkých známych a dostupných diel, ktoré sú dnes roztrúsené na Slovensku a v Maďarsku. Východoslovenská galéria už dlhšiu dobu pracuje s otázkami marginalizovaných skupín, národnostných menšín i určenia metodológie nazerania na vlastný zbierkový fond z pohľadu nacionálnych otázok a historických kontextov a parametrov, ktoré by tak poskytli pohľad na rôzne vnímané súvislosti a príčiny vzniku konkrétnych umeleckých diel. Východoslovenská galéria sa drží dvoch hlavných zásad, ktoré sú určené aj jej oficiálnym štatútom, a tými sú sprístupňovanie, ochrana zbierok a ich vedecké zhodnocovanie a prezentácia súčasného umenia v regióne, ktorá sa už v 21. storočí neviaže iba na región, ale pracujeme v intenciách medzinárodného priestoru. Aktuálne sa veľa diskutuje o podpore „živého“ umenia, teda súčasných umelcov, aby sa zmiernil dopad pandemických opatrení, ktoré majú na súčasnú kultúru nesmierny dopad. A tak sa môže zdať, že podpora, či vkladanie veľkého úsilia do už „neživého“ umenia nie je na mieste. Opak je však pravdou. Zveľaďovanie kultúrneho dedičstva našej histórie si v pamäťovej inštitúcii zasluhuje rovnakú pozornosť ako podpora súčasných žijúcich autorov. Vo Východoslovenskej galérii je obsahový program prispôsobovaný tak, aby bol vyvážený pre naše zbierky i pre súčasných umelcov, ktorých podporujeme predovšetkým, aj týchto neľahkých časoch, akvizičnou činnosťou.
Odborne spracovaný a populárno-náučným spôsobom podaný výskum si vyžaduje veľa úsilia, cestovania, trpezlivého hľadania v archívoch, prekladoch listinných prameňov a vyhľadávania nových kontaktov, ktoré by náš výskum posunuli o niečo ďalej. Pri našom výskume sme sa stretli s veľkým pochopením a ústretovosťou v iných kultúrnych organizáciách a archívoch. Našim partnerom pri príprave tohto projektu je Východoslovenské múzeum, bez ktorého by ďalšie bádanie nebolo možné, a preto patrí kolegom z múzea veľká vďaka za ochotu pri spolupráci. Samozrejme naša vďaka patrí všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom participujú na tomto výpravnom projekte, či už v sprístupňovaní vlastných zbierok, archívnych materiálov a odborných pripomienkach a radách.
Zaujímavou súčasťou výskumu je nepochybne práca v teréne. Do terénu nás priviedli najmä sakrálne diela Vojtecha a Ignáca Klimkoviča, ktorí vytvorili pre viac ako 20 farností na východnom Slovensku objednávky oltárnych obrazov pre rímskokatolícke kostoly. Tie sme si museli pozrieť všetky osobne a bolo naozaj inšpiratívne viesť diskusie s rôznymi farármi, ktorí si miestami ani neuvedomovali význam umeleckej výzdoby kostolov, v ktorých slúžia sväté omše. Aktuálne je štádium projektu v príprave textov, skladaní nekonečnej mozaiky informácií, faktov a súvislostí a produkčnej príprave samotnej výstavy. Veríme, že pripravovanú výstavu otvoríme v naplánovanom termíne a bude prístupná verejnosti v celej miere, od vernisáže, ktoré nám už tak chýbajú, až po komentované prehliadky, workshopy s deťmi a seniormi, či pripravovanými prednáškami.
Miroslav Kleban, kurátor pripravovanej výstavy
