Vernisáž: 1. 7. 2026, 18.00
Kurátor: Miro Kleban
Trvanie výstavy: 2. 7. 2026 – 4. 10. 2026
Sieň C, Hlavná 27, Košice
Príbeh Júlie Bartuszovej, rodenej Némethovej (1904, Okoč – 1990, Štúrovo), patrí k tým zriedkavým osudom, v ktorých sa umelecká tvorba nestáva profesiou ani vedomou životnou voľbou, ale prirodzeným zavŕšením životnej skúsenosti. Maľovať začala až po sedemdesiatom roku života, keď od svojich detí dostala olejové farby. Zdanlivo nenápadná udalosť sa stala impulzom k vzniku rozsiahleho maliarskeho diela, ktoré dnes predstavuje jedinečný príspevok k slovenskému insitnému umeniu druhej polovice 20. storočia.
Júlia nebola školenou maliarkou. Nepoznala akademické pravidlá kompozície ani dobové umelecké teórie. Jej tvorba nevznikala z potreby vstúpiť do sveta umenia, ale z potreby rozprávať. Sama opakovane zdôrazňovala, že ku každému obrazu sa viaže konkrétna spomienka, udalosť alebo zážitok. Obrazy pre ňu znamenali samostatné vizuálne kapitoly osobného príbehu. V tomto zmysle možno jej tvorbu chápať ako maliarsku autobiografiu, v ktorej sa individuálna pamäť premieňa na kolektívnu skúsenosť generácie vyrastajúcej na vidieku začiatkom 20. storočia.
Jej výjavy zachytávajú dedinské dvory, hospodárske zvieratá, svadby, rodinné oslavy, lesy, rybníky či detské spomienky. Pri bližšom pohľade však nejde o jednoduché dokumentovanie reality. Júlia Bartuszová nemaľuje to, čo vidí, ale to, čo si pamätá. Čas sa v jej obrazoch nerozvíja lineárne. Jednotlivé udalosti sa vracajú ako intenzívne vnútorné obrazy. Perspektíva sa podriaďuje rozprávaniu, mierka predmetov emocionálnej dôležitosti a kompozícia logike spomienky. Práve preto jej maľby prekračujú rámec tradične chápaného insitného maliarstva. Popri spontánnosti a bezprostrednosti ľudového výtvarného prejavu v nich nachádzame aj zvláštnu snovosť a poetickú transformáciu skutočnosti. Svet každodennosti nadobúda charakter vnútorného divadla, v ktorom sa realita prelína s predstavou, spomienkou a túžbou. V tomto ohľade možno jej dielo vnímať ako pozoruhodný prienik insitného umenia a osobitej podoby magického realizmu.
Mimoriadnu hodnotu pre interpretáciu jej tvorby predstavujú dochované písomné materiály a scenár dokumentárneho filmu „Maľované sny“. V textoch sa opakovane objavuje motív maľovania ako formy oslobodenia. „Obrázky mi začali slúžiť ako prostriedok rozprávania,“ spomína autorka. Maľovanie sa pre ňu stalo spôsobom, ako znovu prežiť detstvo poznačené skorou stratou matky, spomienky na vojnové udalosti, rodinný život i prostredie južného Slovenska. Jej obrazy preto nemožno oddeliť od rozprávania. Vznikajú ako vizuálne ekvivalenty spomienok a rozvíjajú sa podobne ako ľudové rozprávanie – asociatívne, epizodicky a bez potreby chronologickej presnosti.
Osobitnú vrstvu výstavy vytvára vzťah Júlie Bartuszovej k jej synovi, akademickému sochárovi Jurajovi Bartuszovi (1933 – 2025), jednej z najvýznamnejších osobností slovenského povojnového umenia a kľúčovej postave košickej výtvarnej scény. Na prvý pohľad ide o dva protichodné umelecké svety. Kým Juraj Bartusz formoval jazyk konceptuálneho umenia, akcie, experimentu a analytického uvažovania o priestore a hmote, jeho matka vytvárala intuitívne maľby vychádzajúce z osobnej skúsenosti a pamäti. Pri hlbšom pohľade však medzi nimi možno nájsť spoločný základ: presvedčenie, že umenie nie je dekoráciou sveta, ale spôsobom jeho poznávania a zaznamenávania. Obaja nachádzali v tvorbe nástroj existenciálnej výpovede, hoci používali diametrálne odlišné umelecké prostriedky.
V tomto kontexte sa ponúka aj paralela s Juliou Warholovou, matkou Andyho Warhola. Aj ona vstúpila do dejín umenia predovšetkým prostredníctvom vzťahu k svojmu synovi, no zároveň si zachovala vlastnú tvorivú identitu. Podobnosť nespočíva v štýle ani umeleckých ambíciách, ale v schopnosti pretaviť každodennú skúsenosť do autentického výtvarného prejavu.
Výstava vo Východoslovenskej galérii nepredstavuje Júliu Bartuszovú ako „matku významného umelca“, ale ako svojbytnú autorku, ktorá našla svoj umelecký jazyk vo veku, keď sa životné príbehy zvyčajne uzatvárajú. Jej obrazy nevznikli z túžby po uznaní ani z vedomej umeleckej stratégie. Sú výsledkom potreby uchovať svet, ktorý mizol pred očami. Práve preto si dodnes zachovávajú výnimočnú pravdivosť, ľudskosť a schopnosť komunikovať naprieč generáciami. V ich prostredníctvom sa neotvára len príbeh jednej ženy, ale aj širší obraz kultúrnej pamäti, v ktorej sa osobné stáva univerzálnym.
