Vernisáž: 29. júna 2023 o 17.00
Trvanie výstavy: 30. 6. 2023 – 16. 9. 2023
Kurátor: Michal Štofa
Vystavujúci autori: Juraj Bartusz, Elemír Halász-Hradil, Július Jakoby, Anton Jasusch, Konštantín Kövári-Kačmarik
Považská galéria umenia, Štefánikova 2, 010 01 Žilina
Výstava Poznámky z každodennosti je letmým náhľadom na inak rozsiahlu a rôznorodú tvorbu jedného z najvýznamnejších slovenských maliarov 20. storočia, no najmä jedného z najvýraznejších predstaviteľov košickej moderny či dejín výtvarného umenia Košíc. Výber diel Júliusa Jakobyho (1903–1985, Košice), zo zbierky Východoslovenskej galérie, dopĺňajú diela významných osobností výtvarného umenia, Juraj Bartusz, Elemír Halász-Hradil, Anton Jasusch a Konštantín Kövári-Kačmarik, symbolicky ilustrujúce dobový kultúrno – spoločenský kontext.
Július Jakoby sa narodil v roku 1903 v Košiciach, kde až na niekoľko krátkych zastávok v New Yorku, Budapešti, Prahe a Viedni, prežil celý život. Práve multikultúrne a mnohonárodnostné prostredie mesta, do veľkej miery determinovalo jeho prácu a život. Poskytovalo mu širokú škálu inšpirácie i námetov, no zároveň ho zväzovalo a izolovalo.
V medzivojnovom období prekvitajúcej Československej Republiky sa ako príslušník Maďarskej národnostnej menšiny cítil vydedený a osamotený, keď naprieč väčšinovou spoločnosťou i výtvarnou modernistickou scénou, rezonovali témy oslavujúce a budujúce národ. Jakoby a rovnako aj ďalší, v Košiciach pôsobiaci umelci maďarskej národnosti, reflektovali skôr sociálnu tematiku spojenú so životom mesta, než podoby krajinných reliéfov, dedín a folklóru. Tieto tendencie prenikali do Košíc z Budapäšti, kde však jazyk francúzkej avantgardy, aký používali práve umelci sústredení v Košiciach, nebol kladne prijatý.
Jednoduchý, prácou „zhrbený“ človek z vidieka im však bol stále bližší, než vyvyšujúci sa mešťan. Medzi inými tak nachádzame v Jakobyho dielach mnoho figuratívne scény z trhu v meste, portréty osamotených robotníkov, zametačov a stavbárov pri práci, ale aj postávajúcich nezamestnaných či popíjajúcich opilcov a tulákov, podľa Jakobyho slov: „ ...vydedencov spoločnosti, búriacich sa a trpiacich bedárov... „. Jakobyho presvedčenie o spolupatričnosti a pochopenie trvalého nepokoja sociálne najslabších, vcítenie, zžitie sa s protagonistami každodenných pouličných drám, zaznamenával bez pátosu, bez štylizovania a „dofarbovania“ scény s úmyslom doviesť diváka k ľútosti. Naopak, realitu podtrhával hrubým no presne vedeným ťahom. Každej scéne, každej maľbe pridával alebo uberal na nástojčivosti a intenzite výrazu, tak ako si ju pamätal. Pridávaním alebo uberaním kresebných ťahov a farebnej intenzity. Pohyboval sa na širokom rozmedzí secesného expresionizmu, neofiguratívnej maľby, schematického zobrazenia, karikatúry, grotesky, neskôr figúram ponechával iba minimum znakov, až sa stávali anonymnými a takmer celkom abstrahovali.
Proces vývoja Jakobyho výtvarného prejavu smerom k expresívnej figuratívnej kresebnej maľbe bol prirodzeným sledom udalostí, kde však hľadanie inšpirácie, vzorov alebo paralel s prácou iných autorov nemalo miesto. Jakobyho záujem bol individualistický, zameraný na vlastné prežívanie.
Akademickú kresbu a maľbu si osvojil rýchlo a ešte rýchlejšie sa jej presýtil. V rozhovore s Albertom Marenčinom hovorí:
„Umenie nespočíva v predvádzaní znalosti a technickej šikovnosti, ani vo zdôrazňovaní vonkajškovosti ale vo vyjadrovaní úprimne prežitých zážitkov. Nie peknou maľbou stáva sa obraz obrazom, ale zážitkom z ktorého vytryskne. Technikárčiť vedia mnohí, ale prežívať len máloktorý. Veľa pracujem, keď som medzi ľuďmi, no nie štetcom, ale ak to smiem tak povedať citmi. Keď si sadám pred plátno, nemyslím na to že mám namaľovať obraz, ale že mám vydať počet z toho čo som prežil. A keď sa chopím štetca vrhám na plátno, čo som precítil a prežil a svojím vnútrom precedil.“
(Kassai újság. 3 10. 1934. In.: Marenčin, A.: Košický pustovník. Bratislava 1988, s. 4-5.)
Neznamená to, že by zavrhol princípy kresby figúry, kompozície či perspektívy, používal ich, no podľa aktuálnej potreby, pri konkrétnych námetoch. Kresbu postupne oprosťoval od detailov až na minimum a chýbajúce línie nahrádzal farebnou plochou alebo škvrnou. Často-krát nebol spokojný s výrazom diela ktoré dokončil. Prestalo preňho byť dokončené a domaľoval ho, premaľoval alebo zničil. Bol hnaný neustávajúcou potrebou zlepšovať sa, maľovať pre vlastné emocionálne naplnenie.
Autor Jakobyho bronzovej sochy a busty, významný slovenský sochár Juraj Bartusz, spomína, keď počas hodín strávených modelovaním Jakobyho podoby, Kóby ako ho familiárne prezívali, kypiaci energiou nevedel obsedieť na mieste a neustále odbiehal k oknu či rozprával príhody z minulosti. O impulzívnom charaktere práce vypovedá aj deľba jeho pracovného času. Maľoval, ak bol práve inšpirovaný, zvyšný čas venoval manuálnej práci. Aj napriek svojmu hendikepu, (v detstve počas ročného pobytu v USA, mu po detskej obrne ochrnula ľavá ruka), si sám pribíjal podošvy na topánky. Remeselnú zručnosť neskôr využíval rovnako pri realizácii kamenných mozaík. Neustávajúci duševný nepokoj, hĺbavosť, intenzívne citové prežívanie spolu s ojedinelými dvoma poučkami, ktoré podľa vlastných slov si kedy osvojil od vyučujúcich, stáli za podobami jeho výtvarného jazyka. Jedna z najvýraznejších postáv Košickej moderny, Eugén Krón, počas hodín kresby v škole ktorú v čase svojho pobytu v Košiciach založil, usmerňoval žiakov bez toho aby obmedzoval ich tvorivosť. Jakoby aj preto Króna rešpektoval ako učiteľa a umelca, no popieral inšpiráciu jeho tvorbou. Jeho pravidlá mu však rezonovali v mysli do konca života: „umelec musí rešpektovať materiál, obraz treba namaľovať jedným dychom“. Korešpondovali s jeho formujúcim sa autorským programom. Intenzívny vizuálny podnet, zážitok z deja pouličnej zápletky, musel rýchlo zaznamenať. Vďaka schopnosti verne reprodukovať autenticitu a videné, maľoval s odstupom času v ateliéri. Pre Jakobyho diela je charakteristická všadeprítomná, dynamická, impulzívna a jemne rozochvená kresebná línia, dominujúca naprieč vyvíjajúcim sa výtvarným prejavom. Práve výtvarný jazyk z neho v našom prostredí tvorí endemit, ojedinelú a k iným ťažko pripodobiteľnú osobnosť, ktorú s odstupom času môžeme formálne porovnávať s Marcom Schagalom, Oskarom Kokoschkom, Pierrom Bonnardom, Lovisom Corinthom, Georgesom Roualtom, Chaimem Soutinom, Willemom de Kooningom, Jeanom Pougnym, Lucebertom, Karelom Appelom a Jeanom Debuffetom. Skôr než so spomenutými osobnosťami svetovej moderny, však bolo jeho uvažovanie inšpirované výnimočným prostredím, aké sa sformovalo v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia v Košiciach. V počiatkoch Jakobyho rastúceho záujmu o výtvarnú tvorbu a rovnako v nadchádzajúcich rokoch, vídal expresívne podfarbenú tvorbu v Košiciach tvoriacich autorov ako Konštantín Kövári-Kačmarik, Elemír Halász-Hradil, či Anton Jasusch.
Jeho intuitívnym záujmom, ale nebola kritika alebo irónia. Zaujímala ho psychológia pozorovaného deja, prebiehajúceho momentu i charaktery aktérov, tvoriacich gro života mesta. Jeho rovesník, maliar Géza Kontuly, ho po svojom návrate z Paríža presviedčal, že ak by bol šiel študovať tam, jeho práca by bola pochopená a cenená podstatne lepšie. Jakoby oponoval, že bez Košíc by nebol tým čím je.
Diela na výstave pochádzajú zo zbierky Východoslovenskej galérie v Košiciach.
