Katarína Poliačiková – Oheň vecí

otvorenie výstavy: 6. 12. 2018 / 18:00
trvanie výstavy: 7. 12. 2018 – 31. 3. 2019
miesto: Východoslovenská galéria, Alžbetina 22

Výstava Oheň vecí hovorí o meniacom sa vzťahu ľudskej, geologickej a astronomickej mierky, o prelínaní subjektívnych príbehov s veľkými naratívmi zeme či času. Hovorí tiež o fotografii a slove ako médiách záznamu skutočnosti, o ich nepresnostiach a obmedzeniach. Výstavu tvorí výber diel sledujúcich určitú líniu, ktorá sa začala formovať počas posledných pár rokov, kedy sa fotografický obraz stal základným materiálom mojej tvorby. Každé z nich iným spôsobom konfrontuje ľudskú mierku a to, čo ju – nielen fyzicky –  ale aj mentálne a intelektuálne presahuje.

Najnovšie dielo na výstave, video “The Story of Erath” zo série “Voice Without Language”, tvorí monológ pre ženský hlas na pozadí scény z pobrežia Atlantiku. Text videa, ktorý vznikol na základe mojich rozhovorov s portugalskou geologičkou, rozpráva o vášni k vede/životu a o subjetívnom, až animistickom vzťahu k času a k zemi, ktorá tu vystupuje pod mýtickým menom “Erath”. Ak by sa text videa preniesol do geologickej terminológie, tento naratív by pripomínal sedimenty zeme. Tvoria ich vrstvy skutočných a fiktívnych príbehov, citátov z literatúry, úryvkov odpočutých konverzácií alebo mojich osobných pozorovaní. V “The Story of Erath” sa všetky prelínajú na pozadí neustáleho opakovania.

Oheň vecí má evokovať takmer nemožné. Hovorí predovšetkým o vystavení sa špecifickému poznaniu sveta, ktoré sa neobmedzuje na počuté a videné. Oheň vecí je aj prázdnota, ktorá obklopuje stromy v diele “Maybe the last one I see”, je to vzrušenie a závrat zo zažívania sveta v špecifických momentoch – keď sa nám zjaví taký, aký by mohol byť, ak by neprechádzal sedimentami naučeného.

Oheň vecí tiež skúma to, čo nám dáva a berie jazyk ako pomenovávanie nášho prežívania. Obzvlášť prezentované video “The Story of Erath” hovorí o odmyslení si slov a vnímaní toho, čo komunikuje emócia tónu. Pod hlasom/tónom sa tu však nemyslí len ľudská reč, ale aj “nemá” reč vecí a prírodných javov, ktoré nás obklopujú.

Oheň vecí je tiež o nemožnosti opustiť jazyk, ktorý formoval našu štruktúru prežívania sveta. Naznačuje však určitú vášeň pre iné poznanie, cez ktorú sme stále schopní tieto štruktúry, aj keď len v zábleskoch, obchádzať.

Vo výstave sa viackrát zopakuje moment z úvodného diela “I am the size of what I see”. Je to iba posledné písmeno “H”, ktoré mení vizuálnu abstrakciu na reč údivu. Údivu bez slov, takého, aký (ešte stále) zažívame, keď sa pozeráme na nočnú oblohu, tisícročný strom, alebo oceán.

Brazílska autorka Clarice Lispector píše v novele “Vášeň podľa G.H.”:”But to reach this muteness, what a great effort of voice!” – “Ale dosiahnuť túto nemotu, aká to obrovská námaha hlasu!”Rovnako, ako literárna tvorba tejto spisovateľky, ktorá vo veľkej mierke túto výstavu inšpirovala, Oheň vecí je na samotnej hrane jazyka.

Katarína Poliačiková

Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Comments are closed.